Ukážky z knihy
Keď som sa trocha spamätala, pobrala som sa do svojej izby. Trvalo hodnú chvíľu, kým som nabrala odvahu a otvorila som list.
Stálo v ňom:
„Drahá Magdaléna!
Nechcem si predstaviť tvoje sklamanie, keď namiesto mňa prišiel do záhrady môj sluha. Otcovi som povedal o mojom zámere oženiť sa s tebou. Každý môj argument bol však zbytočný. Už má pre mňa vyhliadnutú nevestu a s jej veľmi vplyvným tútorom, Michalom Vízkeletym, dohodol podmienky okolo nášho sobáša. O jeho zrušení nechce nič počuť a vyhráža sa mi vydedením, ak neuposlúchnem. Dal ma strážiť svojimi ľuďmi, aby som ťa už nemohol kontaktovať. Nikdy na teba nezabudnem, vždy zostaneš v mojom srdci. Naša láska bola čistá a nežná ako nevinný anjel na svätom obrázku. Mamona mu však polámala krídla. Rana na mojej ruke sa dávno zahojila, ale rana na srdci sa nezahojí do konca života.
Tvoj milujúci Beny.“
Čo dodať? Slová mi uviazli v hrdle, oči vyschli a srdce skamenelo. Ničím sa nedá vyjadriť bolesť, ktorá zasiahla moju mladú dušu. Trvalo skoro rok, kým som znova začala vnímať krásy tohto sveta. Nikdy viac som už Benyho nevidela.
„Len pokračujte,“ zahlásil s úsmevom, „ešte nikto mi tak krásne neofukoval moje rany.“
Hneď som pustila jeho ruku a uvedomila som si svoje nevhodné správanie. Už sme boli pri stajniach a tak som dúfala, že pri zvieratách na túto udalosť rýchlo zabudneme.
Keď priväzoval Drobčeka pod rozkvitnutý agát, všimla som si jeho urastenú postavu a hustú hnedú hrivu, ktorá mu padala do tváre. Asi zaregistroval môj skúmavý pohľad, lebo zdvihol hlavu a zahľadel sa na mňa. Ten blesk, ktorý preletel mojím telom, vo mne vzbudil niečo nepoznané, niečo krásne, čo mi bránilo odvrátiť od neho oči.
Keď otvoril dvere maštale, chytil ma za ruku, aby som sa nešmykla na vlhkej slame. Ako vo sne som kráčala ruka v ruke s týmto mladým mužom po maštali a cítila som, že už nikdy nechcem pustiť jeho horúcu dlaň. On na tom bol asi podobne, lebo pomaly si pritiahol moju ruku k ústam a perami sa dotkol skrehnutých prstov.
Potom ma objal okolo pliec a pritúlení sme pozerali na stádo malých oviec. Nevnímala som ich bečanie, ani ich šantenie, len som vychutnávala nádhernú chvíľu v objatí muža, ktorého mi osud poslal do cesty.
Keď vošla do izby, Beny sa jej predstavil a odovzdal srdečný pozdrav od dcéry Márie.
Povedal, že navštívil Gyčiovcov v Ablanckürte a urodzená pani Mária ho poprosila, aby sa po ceste do Prešporka stavil u jej matky vo Svätom Jure a odovzdal darček, ktorý dala ušiť k jej narodeninám. Bol to krásny plášť, lemovaný vzácnou kožušinou.
Matka sa darčeku veľmi potešila a poďakovala sa Benymu za jeho ochotu. Potom odišla do kuchyne, aby rozdala pokyny na prípravu pohostenia pre pocestného.
Keď sme zostali sami, Beny priskočil ku mne a znova ma pobozkal. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Len aby matka nič nezbadala.
„Láska moja, čakaj ma o dva dni po zotmení v záhrade. Keď sa budem vracať z Prešporka, prídem za tebou. Milujem ťa a chcem ťa znova čo najskôr vidieť.“
Keď matka vošla do komnaty, Beny už sedel na svojom mieste. Po občerstvení sa rozlúčil a odcválal na svojom tátošovi.
„Veľmi sympatický mladý muž,“ podotkla matka a skúmavo sa na mňa zahľadela. „Si akási zvláštna. Nie si náhodou chorá? Celá horíš, choď si ľahnúť!“
„Áno, mamička, idem.“
Keby si len vedela, aká som veľmi chorá. Duša mi piští, rozum sa zahmlieva a každý kúsok môjho tela trpí žiadostivosťou. To láska ma unáša do neznámych svetov. Ona ma napĺňa šťastím a zároveň ma ničí spaľujúcou túžbou. To ona zasiahla moje srdce a pomiatla myseľ. To ona ma núti radosťou smiať sa, potom zasa plakať od žiaľu, vykričať do sveta toľké šťastie, ktoré ma postretlo.
Veľmi si rozumela s talianskym tancmajstrom, ktorého si omotala okolo prsta a pretancovala s ním celé dopoludnia.
Miesto hry na flautu by bola najradšej tancovala, ale učiteľ hudby bol prísny a potrpel si na poslušnosť žiačky. Úplný opak benevolentného tancmajstra.
Malá šibalka im vymyslela prezývky, ktoré niesli charakterové črty ich pováh. Keď komorná oznámila, že učiteľ tanca už čaká na slečnu v salóne, Katarína pribehla ku mne a do ucha mi zašepkala:
„Prišiel pán Komédia, idem si s ním zahopkať! Už sa teším na jeho smiešne pohyby,“ radostne zvolala. „Ale potom príde pán Tragédia a hneď ma prejde dobrá nálada. Raz je prísny, potom kyslý a nikdy nie je spokojný s mojím výkonom.“
„Katarína!“ káravým hlasom som zahriakla dcéru a snažila som sa nedať na sebe znať pobavenie. „Nepatrí sa, aby sa mladá dáma takto vyjadrovala o svojich učiteľoch!“
„A mladí muži môžu?“ nedala sa Katarína.
„Ani mladí muži sa nemôžu posmešne vyjadrovať o učiteľoch,“ ostrejším hlasom som odpovedala a zdôraznila som slovo nemôžu. Ona však pokračovala ďalej:
„Počula som, ako Johan šepká Pavlovi, že majster Stračia nôžka má ženský hlas. Tancmajster to počul a vôbec ich nevyhrešil, len sa pousmial a zamával paličkou do taktu,“ rozhorčovala sa Katarína.
Nič som jej neodpovedala, len som ju posúrila, aby učiteľ dlho nečakal. Pomyslela som si: Dievča moje zlaté! Ešte v živote zažiješ veľa neprávosti. Čo je dovolené mužom, nie je dovolené ženám. Od nepamäti je svet takto zriadený a nám len prináleží v bolesti rodiť a pokorne stáť v tieni svojho muža.
Keď som sa obrátila na odchod, Katarína ešte stála vo dverách vidiac, že som sa zamyslela. Aby som ju upokojila, povedala som jej: „Nevadí, že oni môžu viac, ale my sme nositeľky života a sme tá krajšia časť ľudského pokolenia.“
Katarína sa na mňa usmiala a cítila som, že moja dospievajúca dcéra pochopila aj to, čo som nevyslovila. Tanečným krokom odskackala za svojím obľúbeným tancmajstrom Komédiou.
Alev ako strela vyskočil zo stoličky a tanečným krokom odplával ku dverám.
Postavil sa na prvý schod, strčil dva malíčky do úst a z celej sily zapískal na kočiša. Ten sa lenivo prevaľoval na kozlíku a ani sa nepohol.
„Nech ťa Parom tlačí, ty lenivé hovädo! Okamžite sem prines tú debnu!“ zavrieskal na kočiša ako zmyslov zbavený. Potom sa otočil na bratov a nahnevane povedal: „Dnes nenájdeš úslužného kočiša, všetko je to samá háveď.“
„Aký pán, taký kočiš,“ poznamenal Imro.
„Budem sa tváriť, že som nič nepočul,“ urazene zatriasol Alev hlavou, a keď konečne kočiš postavil debnu pred bratov, s jemným pohybom otvoril vyrezávané veko.
Na bordovom súkne na dne truhlice ležal hotový poklad - ebenovo čierny kožený opasok vykladaný zlatom, striebrom a drahokamami. Jeho okraje boli lemované striedajúcimi sa zlatými a striebornými obdĺžnikmi pospájanými rubínovými korálikmi. Stredom opaska sa tiahol pás menších a väčších zlatých ružíc so vsadenými rubínmi a smaragdami. Jemné opracovanie kovových častí a celkový vzhľad opaska boli znakom veľkého zlatníckeho kumštu.
Alev sa naklonil nad poklad a nežne, akoby sa dotýkal práve narodeného dieťaťa, vybral opasok z truhlice. Pritiahol si ho k ústam a na rubínovú ružu vtisol veľký bozk. Potom si ho priložil na červený kabátik a zapol ho okolo bedier. Jedným očkom sledoval užasnuté pohľady bratov. Provokatívne začar bedrami krútiť a honosné aplikácie sa roztrblietali ako hviezdy na nočnej oblohe. Alev sa krútil a točil a zvodným tancom orientálnej tanečnice pretancoval okolo bratov.
„Len kukajte, vy nobilita z prasacieho chlieva! Teraz slintáte, čo? Len kukajte na tú nádheru!“ Tancujúc udychčaným hlasom dodal: „Skoro som dušu vypustil, kým som ho v Benátkach získal.“
„Je to ozaj prekrásny opasok,“ s údivom uznal Ján.
„Krása nevídaná! Nič tak nádherné som ešte nevidel,“ pridal sa druhý brat.
„Akoby ani nebol z tohto sveta.“
Pomaly sa blížili k agátovému lesíku, ktorý susedil s cintorínom. Po jeho kraji vykúkali z trávy drobné hlávky nezábudky lesnej.
Magdaléna sa zohla a odtrhla pár rozkvitnutých vetvičiek. Malú kytičku okrášlila listami paprade. Potom sa obrátila ku Kataríne a povedala:
„Katarína, blížime sa k cintorínu. Sú Čúzyovci pochovaní na tomto mieste?“
„Áno. Starší predkovia rodu sú pochovaní v krypte pod kostolom a tí nedávno zosnulí sú v novej za kostolom. Aj svokra s jej manželom je tam pochovaná,“ povedala Katarína.
„Mohla by som vás poprosiť, aby ste ma zaviedli k miestu ich posledného odpočinku? Chcela by som položiť túto malú kytičku na Benedekov hrob.“
„Vy ste poznali môjho nebohého svorka?“ udivene sa spýtala Katarína.
„Áno. Veľmi dávno sme sa stretli. Beny bol pekný a milý mladý muž,“ ticho poznamenala Magdaléna.
Ku kostolu viedli široké schody z ružového mramoru. Po ich bokoch sa striedali kríky orgovánu a šípkových ruží. Magdaléne trvalo chvíľu, kým vystúpila po schodoch až k dverám starého chrámu. Ten tu stál už dobrých pár storočí.
Pred dverami sa prežehnala, ale nevošla dnu. Vydala sa po vyšliapanom chodníku, ktorý viedol okolo kostola. Pomalou chôdzou sa dostali ku krypte, pred ktorou stála drevená lavička.
Magdaléna sa usadila a v rukách zvierala kytičku modrých nezábudiek. Hlavou jej vírili spomienky na časy, keď v Benyho objatí prežívala krásne chvíle zaľúbenia. Potom pomaly vstala, podišla k hrobu a tichučko, aby Katarína nič nepočula, zašepkala:
„Beny, nikdy na teba nezabudnem,“ a položila kytičku k náhrobku s menom Benedek Čúzy.
Obrovské kvapky dažďa dopadajúc na okennú parapetu mi svojím nástojčivým klepotom pripomenuli Františkove nervózne prsty bubnujúce po prestretom stole.
Rýchlo som privrela okno, aby dážď nezamokril drevenú dlážku, a vtom sa ozval obrovský rachot. To blesk udrel
do neďalekého stromu.
Ako som sa mykla, pohľad mi padol na vyšívaný obrus. Hoc mal už dobrých pár rokov, farby na výšivkách mali stále sýty odtieň. To ja som ho vyšívala, keď som bola ešte slobodná. Vyšila som ich niekoľko. Aj posteľnú bielizeň som povyšívala. Presne tak, ako mi to matka prikázala. Vraj, aby sa budúcemu mužovi v nej dobre spalo.
Pri spomienke na matkine slová mi začalo v ušiach hučať. Krv sa vo mne búrila a do očú sa mi tisli slzy. Pred očami sa mi premietli vyškľabené tváre všetkých pobehlíc, ktoré otvorenou náručou vítali Franka na svojich biednych lôžkach. Spočiatku, keď som sa dozvedela o jeho nevere, prosila som ho na kolenách, aby sa odo mňa neodvracal. Stále som naivne dúfala, že sa Frank umúdri a vráti sa ku mne.
Aby som sa konečne zobudila a prestala snívať o rodinnom šťastí, musela som zažiť najväčšie poníženie, aké sa manželke môže prihodiť.
Jolana sa rozkašľala a videla som, ako sa musí namáhať pri každej vete.
Z driečnej ženy zostalo len torzo oblepené zvráskavenou kožou. Vpadnuté oči a vytŕčajúce lícne kosti neveštili dobrú budúcnosť.
Keď sa kašeľ utíšil, Jolana chcela pokračovať, ale ja som ju prerušila:
„Jolanka, nič nehovorte! Všetko vám odpúšťam. To, čo sa udialo medzi vami a Frankom, dávno zmyl čas. Všetci sme hriešnici, ktorí si zaslúžia rozhrešenie. Aj ja nesiem vinu na vašom hriechu. Nedokázala som Frankovi dať to, čo nachádzal vo vašej náruči. A vy ste Franka určite ľúbili.“
Chytila som Jolanu za ruku a pohladkala som ju. Jej ruka bola studená ako kus ľadu. Privretými očami ticho počúvala moje slová. Po vpadnutých lícach sa jej kotúľali veľké slzy. Aj ja som len ťažko zakrývala plač a rozochveným hlasom som povedala:
„Jolanka, vlastne ja vám musím poďakovať. Roky som nedokázala otehotnieť a len žiarlivosť, ktorú ste vo mne vzbudili, ma prinútila zabojovať o svojho muža. Potom sa mi narodil syn.“
Jolana na mňa pozrela a usmiala sa cez slzy.